"Pomohla mi konzultace s terapeutkou ze Vztek Matek. Není ze mě “zenová matka” a nemám vše na háku, ale už tak nějak vím, co mě k tomu vzteku vede a že o tom mám s dětma mluvit a jak. Takže taky vybuchnu, ale nemám z toho ty hrozný pocity viny a rozhodně i holky nemají pak sebelítostivý hysterák, že jsem křičela. Normálně jim řeknu, že jsem utahaná/hladová/mám blbnou náladu. Že jsem prostě jako ony a že emoce jsou normální. Takhle je to jen vágní zprostředkování, ale ta konzultace mi fakt bodla."

Susie

"Dobrý den, ďakujem za správu a podporu. Je mi podstatne lepšie! 🙂 V našom rozhovore zaznela pre mňa jedna veľmi zásadná informácia, že je ťažké prijímať emócie svojich detí. A ja som si uvedomila, že v tom bude veľká časť mojho problému. Veľmi ťažko sa to priznáva, ale nerobila som to inak. Keby ju niečo bolelo, padla, alebo mala konkrétnu bolístku či z niečoho konkrétneho bola smutná, tak ju pochovám a uteším. Ale negatívne emócie som u dcérky rozptylovala, zakazovala, odďalovala, trestala...vlastne ako u seba..A ony sa začali vracať vo veľkom. A mňa to čím ďalej tým viac rozčulovalo, ježiš čo jej zase je, keď ja sa tak snažím a robím prvé posledné..A je to velká paralela toho ako pristupujem k sebe, že veď ja sa nemám čo sťažovať, veď sa mám krásne. Mám dobrého muža, krásne deti, krásny barák a super prácu... vlastne som nerobila to zásadné. neprijímala som ju celú takú aká je. Je to hrozne ťažké priznať , ale je to tak. Ja som si ešte jeden poldeň odpočinula bez detí, ale bolo mi jasné, že veľmi skoro zase nejaká vypatá situácia príde...a bála som sa toho čo to vo mne zase vyvolá. Včera ráno dcera hneď ako otvorila oči začala plakať , že nechce ísť do školky a ja namiesto toho aby som okolo nej začala poskakovať, prehovárať ju, zabávať..a robiť všetky tie hrozne vysilujúce úkony, aby som ju tam ako tak v pohode dostala, tak som ju len vzala do náruče, nechala ju plakať..a trvalo to dlho. K utešovaniu sa pridala i mladšia dcérka, ktorá ju hladila a vravela "ma á" :-)). Keď sa začala ukľudňovať, tak som jej vravela, že ju chápem..že som tiež niekedy ako malá plakala, keď sa mi nechcelo ísť do školky. A že aj jej tatínek niekedy plakal, keď mal ísť do školky..a to ju úplne ukľudnilo, Všetky úkony potom urobila sama, bez popoháňania a do školky nacupitala veselá a spokojná, ešte o štvrť hodinu skor ako obvykle...a ja som si skoro poskakovala s ňou, tak som bola šťastná, že sa nám to podarilo a že sa s ňou nelúčim v kŕči...Je mi jasné, že toto ešte potrebuje strašne veľa tréningu a vypaté situácie stále budú, ale ja mám pocit, že mám kľúč!:-) vďaka vašej práci. Ďakujem! Majte sa krásne a veľa sily a krásnych dní i vám! "

Adéla