Jedného dňa za mnou přišla Lucie, že má tému na workshop a či ho spolu neurobíme. Vztek matek. Tou dobou som mala za sebou dovolenku s polročnou Matyldou na Kanárskych ostrovoch – krásnu dovolenku, ale s jedným veľmi intenzívnym zážitkom: zrovna vo chvíli, kedy sme po celodennom výletení objavili reštauráciu, kde som si chcela spočinúť a v kľude sa najesť, začala byť Matylda vo veľkej nepohode. Neutíšiteľne plakala a plakala, takže mi nezostávalo nič iné ako s ňou v nosítku pochodovať sem a tam po prímorskej promenáde. Bola som hladná, unavená a...neskutočne vytočená. Na to jačiace dieťa, ktoré mi nedovolilo si odpočinúť, na svojho muža, ktorý v kľude večeria, na seba, že nechápem, čo sa Matylde deje, že jej neviem pomocť, že sa s tak malým dieťaťom trepem na druhý koniec sveta, na tých spokojných dovolenkárov popíjajúcich v kľude svoje cafe con leche...a v tomto víre myšlienok a pocitov, stojac na mole, som naraz mala fantáziu, jak Matyldu púšťam z náruče do mora. Bola to šialená fantázia, aj teraz mi tak pripadá, bola veľmi prekvapivá ale nie desivá: vedela som, že je to len predstava, v skutočnosti by som to nikdy neurobila...ale bola tým najvernejším obrazom môjho hnevu, zúfalstva a sebeľútosti v tej chvíli. Urobili sme jeden workshop, druhý, tretí...a nestačili sa diviť. Z dôb, kedy som pravidelne viedla tematické ženské skupiny, som bola zvyknutá na ich dosť časté rušenie pre malý záujem. Ale toto téma bolo od začiatku šláger. Bavilo ma to a naplňovalo a prišlo veľmi smysluplné, ale potom sa moja vnútorná pozornosť stočila iným smerom, k iným projektom...a tak nastalo obdobie, kedy som svoj vztek matky viac žila, prezkúmavala pre seba a sdieľala so svojimi spolu-matkami než ho uchopovala nejak i pracovne. Jedného dňa ale prišla Pavla, že či to téma možu použiť pre podpornú skupinu, ktorú vedie s Kateřinou. Jasne že áno!